Tajomné stretnutia sv. pátra Pia s dušami z očistca

Boh vybral pátra Pia z Pietrelciny, aby v našej ľahostajnej dobe pripomenul nadprirodzeno. Jeho vnútorný život sa stal viditeľným cez jeho nesmierne utrpenie a známe stigmy. Keďže začíname november a modlíme sa za úbohé duše v očistci, nezaškodí dozvedieť sa o pár stretnutiach pátra Pia s dušami z očistca. Jeden zážitok opísal v svedectve biskupovi z Melfi, monsignorovi Albertovi Costovi, a tiež predstavenému svojho kláštora, otcovi Lorenzovi zo San Marco. 

Nasleduje záznam jeho slov v tretej osobe: „V jeden zimný večer, akurát po silnej snehovej nádielke, bol v kláštornej izbe pre hostí a sediac pri krbe sa modlil. Zrazu sa vedľa neho posadil starec, ktorý mal na sebe starodávny plášť, aký sa v tom čase ešte stále nosil na vidieku na juhu Talianska. Páter Pio o ňom povedal: „Nevedel som si predstaviť, ako sa v tomto nočnom čase dostal do kláštora, nakoľko všetky dvere boli zamknuté. Spýtal som sa ho, kto je a čo chce.“ 

Starec mu odvetil: „Páter Pio, som Pietro Di Mauro, syn Nicolu, prezývaného Precoco. Zahynul som pri požiari 18. septembra 1908 v tomto kláštore, keď to bol útulok pre starých ľudí, v cele číslo štyri. Zadusil som sa v plameňoch, ako som zaspal na slamníku, ktorý zapálila moja cigara. Prichádzam z očistca. Boh mi dovolil prísť sem, aby som ťa poprosil odslúžiť za mňa omšu. Vďaka nej budem môcť vojsť do raja.“ Páter Pio mu prisľúbil, že v nasledujúce ráno odslúži omšu za jeho vyslobodenie.

 Potom ho chcel odprevadiť k bráne konventu. Neuvedomil si, že dvere boli zavreté a zamknuté. Takto si na to spomínal: „Otvoril som ich a rozlúčil som sa s ním. Mesiac osvetľoval nádvorie, zasypané snehom. Až keď mi zmizol spred očí, prenikol ma strach, zavrel som dvere, vrátil sa do hosťovskej izby a tam mi prišlo mdlo.“ Keď o tom rozpovedal gvardiánovi konventu, otcovi Paolinovi di Casacalenda, ten si chcel údaje overiť. 

Zašli teda na matriku obecného úradu, kde im dovolili nahliadnuť do zoznamu zomrelých v roku 1908. V ňom sa uvádzalo, že istý Pietro Di Mauro skutočne zahynul na udusenie a popáleniny 18. septembra 1908 počas požiaru v konvente, vtedy používanom ako útulok, v cele číslo štyri.“ Približne v tom istom čase mal páter Pio aj iné zjavenie duše z očistca.

 Rozprával o ňom týmito slovami: „Raz večer som bol sám na chóre kostolíka a ako som sa modlil, zrazu ma vyrušil zvuk krokov a zvuky, čo som pokladal za posúvanie sviec a váz na hlavnom oltári. Myslel som si teda, že tam niekto musí byť, a zavolal som: „Kto je to?“ Keď nikto neodpovedal, vrátil som sa k modlitbe. Opäť ma však vyrušili tie isté zvuky a dokonca som mal dojem, že jedna svieca spred sochy Panny Márie spadla. Chcel som vidieť, čo sa deje, a tak som sa postavil, podišiel k mriežke a v slabom svetle pri bohostánku zazrel mladého rehoľníka, ako upratuje. 

Na otázku, prečo je tam potme a kto vlastne je, odpovedal, že je jedným zo spolubratov, ktorý tam bol kedysi v noviciáte. Pokračoval, že za to, že zanedbával poklonu Ježišovi, keď prechádzal popred oltár, a neprejavil primeranú úctu Najsvätejšej Sviatosti uchovávanej vo svätostánku, je ešte stále v očistci. „No Boh vo svojej nesmiernej dobrotivosti ma sem poslal, aby si mohol urýchliť čas, keď sa budem môcť tešiť v raji. Pros za mňa!“ V domnení, že budem svojimi slovami veľkodušný, som odpovedal: „Budeš v raji zajtra ráno, keď budem sláviť svätú omšu.“ 

Nato tá duša zvolala: „To je kruté!“ a s plačom zmizla. Ten nárek zanechal v mojom srdci takú ranu, že ju budem cítiť celý život. Mohol som totiž tú dušu poslať do raja hneď, no odsúdil som ju ostať ešte ďalšiu noc v ohni očistca.“ Je zaujímavé, že páter Pio sa neskôr takto vyjadril: „Po ceste k nášmu konventu prichádza toľko duší zomrelých, koľko ich prichádza živých.“ Niet pochýb, že pátra Pia navštívilo množstvo duší z očistca, ktoré túžili po jeho modlitbách, obetách a výkupnom utrpení, aby odtiaľ mohli byť vyslobodené.   Modlime sa teda za duše zosnulých každodenne, zvlášť v tejto „dušičkovej“ oktáve